Автор работы: Пользователь скрыл имя, 17 Марта 2013 в 14:09, реферат
Pevec Orfeus okúzľoval svojím spevom každého, kto sa k nemu priblížil a vynikal vo svojom umení natoľko, že ho v antike považovali za héroa. Mytologickú postavu Orfea korigovali a interpretovali po svojom aj kresťania, pretože medzi ním a Kristom nachádzali viacnásobné paralely. Mýtické motívy spojené s postavou pevca nechýbajú ani v diele cirkevného otca 4. storočia, Gregora z Nazianzu. V príspevku sa poukazujeme na variabilitu uchopenia mýtu o Orfeovi v jednotlivých Nazianzského dielach a tiež na dôležitosť odhalenia jednotlivých významov pri ich preklade a interpretácii.
Abstrakt v slovenskom jazyku
Pevec Orfeus okúzľoval svojím spevom každého, kto sa k nemu priblížil a vynikal vo svojom umení natoľko, že ho v antike považovali za héroa. Mytologickú postavu Orfea korigovali a interpretovali po svojom aj kresťania, pretože medzi ním a Kristom nachádzali viacnásobné paralely. Mýtické motívy spojené s postavou pevca nechýbajú ani v diele cirkevného otca 4. storočia, Gregora z Nazianzu. V príspevku sa poukazujeme na variabilitu uchopenia mýtu o Orfeovi v jednotlivých Nazianzského dielach a tiež na dôležitosť odhalenia jednotlivých významov pri ich preklade a interpretácii.
Kľúčové slová v slovenskom jazyku: Gregor z Nazianzu, Orfeus, mytologická kritika, preklad, interpretácia
Abstrakt v cudzom jazyku
El cantor Orfeo, considerado un héroe en la Antigüedad, cuando tocaba su lira y cantaba, los hombres se reunían para oírlo y hacer descansar su alma. A este personaje de la mitología griega solían interpretarlo según su manera también los cristianos y creaban sus variaciones según las necesidades porque entre él y Jesucristo hay paralelos múltiples. Los motivos que se refieren a Orfeo, tampoco faltan en la obra del Padre de la Iglesia, Gregorio Nacianceno. El artículo acentúa la variabilidad del mito y trata de subrayar la importancia de descubrirlo a la hora de traducir.
Kľúčové slová v cudzom jazyku: Gregorio Nacianceno, Orfeo, crítica mitológica, traducción, interpretación
V čase antického staroveku sa grécka mytológia zdala byť všadeprítomná. Mýty mali svoje pevné miesto v eposoch, komédiách, tragédiách, lyrike, vo filozofických a neskôr i v teologických spisoch. Boli súčasťou literárnej tradície, literárneho vzdelania a tiež výchovy. Sám Platón vo svojom diele Štát (377A) ústami Sokrata vraví, že „deťom rozprávame najprv mýty. Vcelku sú nepravdivé, ale nájdu sa v nich aj veci pravdivé.“ (1, 1990, s. 77). Sú príbehmi, ktoré prežívajú a tradujú sa dodnes. V priebehu vekov boli v recepčnom procese rozličným spôsobom nanovo uchopené, vysvetľované a kombinované, ich naratívne jadro však napriek tomu ostalo nezmenené. V prvých storočiach po Kristovi našli pohanské antické mýty svoje pokračovanie i vo vtedy sa presadzujúcom kresťanstve a boli interpretované kresťanskou skúsenosťou. Raní kresťania sa s mytológiou stretávali na školách pri štúdiu rétoriky a filozofie, ale aj pri čítaní ranej apologetickej literatúry, ktorá zaujímala voči antickým mýtom kritický postoj1. Mýty boli materiálom, ktorý patril k všeobecnému vzdelaniu a ako taký bol neutrálny, hoci pôvodom profánny. Preto sa prvotná cirkev snažila nájsť a využívať také rozprávania, legendy, mýty a obrazy, ktoré by dokázali komunikovať nový, inak len ťažko vyjadriteľný obsah. (Ambros, 2008–2009; Drengubiak, 2010). Príbehy a zápletky, ktoré antické mýty ponúkajú, neprestali fascinovať ani súčasných autorov a podnecujú ich neustále k novým interpretáciám. Súčasne sa stávajú výzvou pre recipientov a tiež pre prekladateľov, ktorí sú nútení v texte ich rozpoznať, pochopiť ich charakter a funkciu a adekvátne ich interpretovať. (2, 2012, s. 379).
Fenomén kontinuity medzi pohanskou mytológiou a kresťanskou symbolikou či dokonca súčasným románom môžeme ilustrovať na postave pevca Orfea, ktorý svojím spevom okúzľoval každého, kto sa k nemu priblížil a vynikal vo svojom umení natoľko, že ho v antike považovali za héroa. Dojímavý príbeh jeho lásky k Eurydike i jeho tragická smrť pútali pozornosť umelcov všetkých odborov od najstarších čias. Výjavy z mýtu o Orfeovi sa zachovali na mnohých antických vázových maľbách i na mozaikách. Orfeus ožíva na obrazoch novovekých výtvarných umelcov, v mnohých básnických a dramatických dielach i v dielach hudobných majstrov a vo filme. (Zamarovský, 1993; Slovník, 1993).
K mýtu o Orfeovi sa vo svojich dielach často obracali už tvorcovia tragédií (Aischylos: Agamemnón; Euripidés: Ifigénia v Aulide, Alkestis, Bakchantky), ale i Platón (Ústava 364; Symposion 179). Všetci básnici od Pindara až po Ovidia chválili jeho múzické umenie, oceňovali jeho hru na lýru a kitharu a označovali ho za vynálezcu hudby. Veľkej obľube sa nemenej tešil mýtus o jeho manželke Eurydike a pod jeho menom sa nám z obdobia okolo 2. storočia po Kr. zachovalo 87 hymnov, v ktorých je predstavený ako ústredný hrdina rozprávania o Argonautoch. (Geerlings, 2005).
Mytologickú postavu Orfea korigovali a interpretovali po svojom aj kresťania, pretože medzi ním a Kristom nachádzali viaceré paralely. Orfeus svojou hudbou spríjemňoval čas a prinášal zdravie ľuďom, zároveň však krotil zver a dojímal neživú prírodu. Meloterapiu poznali aj kresťania z príbehu o Dávidovi a Saulovi, v ktorom Dávidova hra na harfu pôsobí upokojujúco na depresívneho kráľa Saula (1Sam 16,16-23)2, súčasne im však nemohla uniknúť ani Orfeova podobnosť s Kristom. Jeden liečil a privádzal späť k životu svojím múzickým umením, druhý uzdravoval chorých na tele i na duchu a kriesil mŕtvych (napr. Jajrovu dcéru, priateľa Lazára) svojím dotykom a modlitbou. Paralelou medzi Orfeom a Kristom je tiež zostup jedného i druhého „do ríše“ mŕtvych a ich opätovný návrat na svet, i keď rozličným spôsobom. Vstupujú do podsvetia, aby vyslobodili tu uväznené duše zosnulých. Neprehliadnuteľná bola aj podobnosť osudov Orfeovej manželky Eurydiky a Lótovej ženy, ktoré spája príkaz neobzrieť sa a nasledovný trest po jeho neuposlúchnutí. (Geerlings, 2005).
Tento mnohopočetný rad obrazov nachádzal odraz v patristickej literatúre už od čias Klementa Alexandrijského (2. stor.). Ten bol vo svojom diele Protreptikos (3,1; 4,1) prvý, kto označil Orfea za podvodníka a pravým Orfeom nazval Krista. (Markschies, 2005). Stotožňuje Orfea s Logom, schopným skrotiť divokú zver, ako sú hady, levy, svine a vlci. V predkonštantínovskej gréckej teológii nachádzame záujem o Orfea aj v diele najvýznamnejšieho predstaviteľa alexandrijskej školy, u Origena. Bez väčšej námahy vyvracia tvrdenie pohanského filozofa Kelsa, že Orfeus je básnikom s božím duchom a ako duchovný vodca že konkuruje Kristovi (Contra Celsum 7,41). Súčasník cisára Konštantína, Eusebios z Caesarey na nich nadväzuje a v reči Oratio de laudibus Constantini in ejus tricennalibus habita (14) vysvetľuje stotožnenie či paralelu medzi Orfeom a Logom nasledovne: „Jestliže Orfeus svým tónem lyry okouzluje divou zvěř, jestliže si krásou své hry podmaňuje duby, pak všemohoucí Slovo Boží dělá více: aby Bůh uzdravil lidskou mysl, vytvořil nástroj svýma vlastníma rukama, tj. lidskou přirozenost, a na tomto nástroji hraje divotvornou hudbu, kterou přitahuje a podmaňuje zvyky barbarů a pohanů. Tak uzdravuje lékem božské nauky surové instinkty jejich srdcí.“ (3, 2008–2009, s. 115).
Od teologickej dišputy svojich predchodcov sa v 4. storočí vzďaľuje vo svojich dielach Gregor z Nazianzu. Zmienky o Orfeovi nachádzame v jeho rečiach (Orr. 4, 5, 39) a predovšetkým v poézii (Carm. I,II,29; II,I,41; II,II,3; II,II,5; II,II7). Nestavia na známych paralelách, práve naopak. Siaha po mýte ako takom, po jeho prvotnej látke a postavu Orfea využíva ako exemplum, ako explicitný príklad či ako polemický alebo poetický prostriedok. V básni I,II,29 Adversus mulieres se nimis ornantes, v ktorej bojuje proti fintivosti žien a obzvlášť proti líčidlám ako najviac viditeľným znakom pestovania krásy, kladie na roveň Orfea so ženami, ktoré nie sú práve vzorom cnostného života (I,II,29,169–170):
Orfeus zvieratá dojímal, ty mužov, čo majú ducha
rovného zvieratám, bláznia po ženách, žijú len tým.
Poukazuje na skutočnosť, že farby dokážu omámiť zmysly mužov, vzbudiť v nich túžbu a túžba je potom tou silou, ktorá oslepuje svoje obete a privádza ich k cudzoložstvu. V mýte o Orfeovi vystupuje najmarkantnejšie do popredia jeho schopnosť krotiť a dojímať všetko živé i neživé. Gregor z Nazianzu si volí tento výrazný a všeobecne známy moment, aby prostredníctvom prirovnania nielen explicitne akcentoval nežiadúce správanie žien a poukázal na ich moc „manipulovať“ do istej miery mužmi, ale aj implicitne varoval ich pred možnými následkami (Orfeus bol roztrhaný bakchantkami). Vo svojej básni napomína márnivé ženy a snaží sa im ukázať tú správnu cestu, ktorá začína láskou ku Kristovi a jeho nasledovaním.
Moc Orfeovho múzického umenia neopomína Gregor z Nazianzu ani v básnickom liste II,II,3 Ad Vitalianum, v ktorom rezonuje problematika vylúčenia syna z rodinného kruhu. Báseň je fiktívna, napísaná v mene Vitalianových synov a je prosbou odvrhnutých synov o opätovné prijatie u otca. Synovia pripúšťajú vo veršoch akúsi všeobecnú neposlušnosť voči otcovi, ale za podstatný dôvod vzájomného odcudzenia pokladajú porovnávanie - Vitalianos sa hneval na svojich synov, pretože ich považoval za horších než bol on sám. Za účelom ovplyvniť a zmeniť Vitalianovo chovanie a jeho postoj voči synom siahol Gregor z Nazianzu po viacerých antických mýtoch a biblických podobenstvách i rečníckych prostriedkoch, akými sú prirovnania, metafory, epitetá či metonymie, aby znásobil silu svojich slov. Podobne ako v básni I,II,29 aj tu využíva v súvislosti s postavou pevca Orfea prirovnanie (II,II,3,210-215):
Oželiem básne, čo doteraz vyšli, už nebudem básniť.
Zbohom, knižočky, zvučné! Vy, múzy, tiež ostaňte zbohom!
Vari je radosťou spievať, keď otcovské uši sú hluché,
hoci sťa Orfeus z Odryských skál by som kamene lýrou
rozhýbal, krotil šelmy či dravé podmanil vtáky?
Ber si aj toto, ty trýznivá Závisť, je s piesňami koniec.
Jeden z Vitalianových synov bol schopným básnikom a spevákom3, bol však ochotný vzdať sa svojho talentu, vzdať sa básnenia, ak by tým dosiahol otcovo odpustenie. Prirovnaním k Orfeovi Gregor poukázal nielen na poetické schopnosti Vitalianovho syna, ale nechal zároveň vystúpiť do popredia tvrdému postoju otca voči svojim synom. Jeho srdce bolo tvrdšie ako skaly, ktoré Orfeus dokázal svojím umením obmäkčiť.
Diametrálne odlišný je vzťah otca k synovi v básnickom liste II,II,5 Nicobuli patris ad filium. Ide i fiktívny list Gregorovho švagra Nikobula st., ktorý je reakciou na žiadosť jeho rovnomenného syna Nikobula odísť študovať. Básnický list je vo veľkej miere chválou učenosti a výrečnosti. Gregor v ňom ústami Nikobula st. podporuje synovcovu túžbu po vzdelaní a aj sám mu predkladá viaceré príklady z mytológie, ktoré majú podčiarknuť silu jazyka, reči i umenia hovoriť, pričom nezabúda ani na Orfea (II,II,5,193-196a ):
V citare pevec Orfeus skrýval dar slova, a preto
vedel úplne očariť spevom aj dobrých aj horších.
Amfión vládal hrou na lýre dojať aj balvany, tobôž
srdcia, čo plné sú vzdoru a kamenné…
Orfeus a Amfión4, ktorých podivuhodné sily sú ukryté v ich hudobných nástrojoch a speve, sa v básni stávajú „dôkazným materiálom“ moci slova a metaforickým vyjadrením daru výrečnosti. Obaja však môžu vo veršoch zastávať súčasne aj „úlohu“ antonomázie pre spevákov s božským vnuknutím.
Napokon v básnickom liste II,II,7 Ad Nemesium, ktorý je adresovaný vysoko postavenému úradníkovi Nemesiovi a je atakom voči pohanstvu v snahe doviesť Nemesia ku konverzii, stojí Orfeus na čele zoznamu pevcov a básnikov, ktorí vynikali svojím umením (II,II,7,239-244):
Čušteže, speváci, vravím, a vzdajte sa, démoni besní,
vy, ktorí šírite bezbožné spevy s tou najväčšou vervou.
Nechajte Orfea divú zver vodiť, nech Hesiod5
Persovi6 veršíky z Askier a Homér o pohromách Tróje,
Musaios7 s Linom8 nech do metier vkladajú oslavu bohov,
na ktorých slávu si ľudia oddávna tvorili spevy.
Gregorov veršovaný list Nemesiovi sa skladá z výkladu princípov kresťanského učenia a kritiky fenoménov patriacich k pohanskému životu – viery v olympských bohov, mytológie a tiež kultov a mystérií a s nimi spojeného mystického náboženstva. V tomto duchu pristupuje Gregor z Nazianzu aj k vyššie spomenutým pevcom a básnikom. Nežiada, aby ustúpili zo svojich popredných pozícií a aby ich piesne či verše prestali znieť, chce však, aby svojím umením prestali slúžiť pohanským bohom.
Gregor pokladal dar výrečnosti za svoje poslanie a svoje nadanie za to, čo dáva jeho životu zmysel. (Špidlík, 2010). Prostredníctvom príkladu Orfea akcentuje vo svojej poézii moc slova, a to nielen explicitne slova ako nositeľa myšlienky, ale i Slova, ako ho predstavuje evanjelista Ján v úvode svojho evanjelia9. Prioritne využíva ako exemplum mýtus o peveckej genialite Orfea, ktorú zúročili obzvlášť Argonauti pri svojej ceste do Kolchidy, v náznakoch však neopomína ani Orfeovo stretnutie s bakchantkami a jeho následnú smrť.
Príbeh o Argonautoch hľadajúcich zlaté rúno a tiež príbeh Orfeovho tragického konca neprestali byť aktuálnymi ani v dnešnej dobe. Spolu s príbehom o zostúpení Orfea do pekla za svojou manželkou Eurydikou ich spracúva napríklad súčasný francúzsky spisovateľ Richard Millet vo svojom románe Cistý Lauve. Príbeh mladého Thomasa Lauva možno „čítať ako modernú verziu Orfeovho mýtu, pretože rovnako prekonáva etapy hľadania, zostúpenia do pekla aj etapu symbolického ʼroztrhaniaʻ pút s minulosťou.“ (4, 2008, s. 51). J. Drengubiak upozorňuje na komplexnosť Orfeovskej obraznosti v románe a v súvislosti s ňou aj na nevyhnutnosť precíznej translatologickej práce pri preklade románu. (Drengubiak, 2008). Od kultúrnej a interkultúrnej kompetencie prekladateľa totiž závisí úspech transferu originálneho textu do cieľového jazyka, a to bez ohľadu na to, či ide o transfer z klasickej gréčtiny ako tzv. mŕtveho jazyka alebo z ktoréhokoľvek zo živých jazykov. „Nestačí, aby bol prekladateľ bilingválny, musí byť i bikultúrny, či lepšie multikultúrny“ (2, 2012, s. 372), pričom má zastúpenie kultúry v literárnom texte viacero hodnôt. Okrem tradičnej, estetickej, možno neraz hovoriť i o hodnote historickej. (Koželová, 2010). Tým prvým krokom prekladateľa na ceste k interpretácii originálneho textu by preto mala byť remytizácia, rozpoznanie a pochopenie sveta, v ktorom text vznikal. Veď bez čo len elementárnej orientácie prekladateľov vo svete gréckej mytológie a kultúry by ostali Orfeus a s ním súvisiace mýty aj vo vyššie spomenutých dielach len príbehmi s minimálnou výpovednou hodnotou.
Zoznam bibliografických odkazov
Literatúra
Ambros, P.: Svoboda k alternativám. Kontinuita a diskontinuita křesťanských tradic. Olomouc: Refugium, 2008–2009, s. 115.
Dörrie, H.: Sinn und Funktion des Mythos in der griechischen und der römischen Dichtung. Rheinisch-Westfälische Akademie der Wissenschaften. Geisteswissenschaften. Vorträge. G 230. Opladen 1978, s. 9.
Drengubiak, J.: Preklad a perspektívy mytologickej kritiky. In: Valcerová, A. (ed.): Literatúra v medzikultúrnych vzťahoch. Prešov: FF PU, 2008, s. 55.
Drengubiak, J.: Mythe, littérature
et réalité dans Le renard dans le nom. Jazyk a kultúra [online], 1, 2010, č. 1. Dostupné na internete: http://www.ff.unipo.sk/jak/1_
Geerlings, W.: Das Bild des Sängers Orpheus bei den griechischen Kirchenvätern. In: Haehling, R. von (Hrsg.): Griechische Mythologie und frühes Christentum. Darmstadt 2005, s. 254, 256–258.
Koželová, A.: Postkolonializmus ako literárny program. In: Jazykovedné, literárnovedné a didaktické kolokvium VII. Zborník vedeckých prác. Bratislava: ZF Lingua, 2010, s. 75.
Markschies, Ch.: Odysseus und Orpheus – christlich gelesen. In: Haehling, R. von (Hrsg.): Griechische Mythologie und frühes Christentum. Darmstadt 2005, s. 242.
Slovník řecko-římské mytologie a kultury. Praha 1993, s. 184–186.
Špidlík, T.: Řehoř Naziánský. Úvod ke studiu jeho duchovní nauky. Olomouc: Refugium, 2010, s. 222–223.
Zamarovský, V.: Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava 1980, s. 344–345.
Mgr. Erika Brodňanská, PhD.
Filozofická fakulta
Inštitút románskych a klasických filológií, Katedra klasickej filológie
Ul. 17. novembra 1, 080 01 Prešov
E-mail:
erika.brodnanska@unipo.sk
1 Vo svojej kritike sa apologéti stavali proti konaniu antických bohov a považovali ho za nemorálne, mýty však nikdy neoznačili za zastaralé. Svojou výpoveďou ostávali aktuálne. (Dörrie, 1978).
2 Na rímskych židovských cintorínoch je Orfeus obrazom žalmistu Dávida a odtiaľ sa dostal i do kresťanských katakomb, kde je stotožnený s Kristom a vyznačuje sa niektorými rysmi spojenými s postavou dobrého pastiera.
3 II,II,3,198-204:
Jedno však trápi ma zvlášť. Viem výborne prednášať piesne,
túžil som ospievať svadobné hody i manželské lôžko
najmilšej sestričky rodnej, ty na svete najhorší zloduch.
Zároveň nenávisť otca chcel utíšiť svadobný spev môj.
Tam som sťa lump sa však objaviť nesmel, nuž ospieval iný
sestrinu krásu, jej vrkoče plavé a pod čelom temné
obrvy strážiace líca, čo belosťou žiaria sťa striebro.
4 Amfión – tébsky kráľ a slávny hudobník. Pri stavaní hradieb okolo Téb sa vraj kamene pri jeho hre na zlatej lýre samy dvíhali z miesta a ukladali do hradieb.
5 Hésiodos – rapsód, žil v Askre v Boiótii okolo r. 700 pred Kr.; autor básnických skladieb Theogonia (Pôvod bohov) a Erga kai hemerai (Práce a dni). Už v antike sa mu pripisovali aj ďalšie diela.
6 Persés – Hésiodov brat
7 Musaios – mýtický grécky pevec, vraj Orfeov syn alebo žiak. Bol vraj prvým Démetriným kňazom v Eleuzíne a zložil na jej počesť hymnus.
8 Linos – syn boha Apollóna, učil vraj hudobnému umeniu aj mladého Hérakla. Tomu však učenie nešlo a keď ho raz Linos pokáral, udrel Lina po hlave lýrou tak, že na mieste skonal.
9 „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. ... V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ (Jn 1,1–4).